Začiatkom minuleho roka som mala obdobie, keď som verila, že mám nekonečný zdroj energie. Organizovala som festivaly, semináre, workshopy, tvorila pre druhých, dávala som všetko – srdce, čas, silu…

Až som jedného dňa sedela v Domoraji - mojom retreat centre, medzi všetkými snami, ktoré som si sama postavila – a cítila som sa ako suchá studňa.

Unavená, vyčerpaná, vyhasnutá. Bez chuti tvoriť, bez chuti tancovať, bez radosti.

A vtedy prišla otázka, ktorá mi zmenila život: „Kedy si sa naposledy cítila naozaj živá?“

Vynoril sa mi obraz – keď som mala sedemnásť. Pretancovala som celé mesto.

Bola som divoká, smiala som sa, pulzovala som životom. Všetko bolo možné.

A tak som v ten deň zavrela počítač, vypla faktúry, povinnosti… a pustila si hudbu. Najväčšiu pecku, ktorá ma vždy zdvihla zo stoličky.

A začala som tancovať. Sama. Uprostred všetkého.

V tom tanci sa vrátila sila. Spomienka na to, že život nie je o tom, koľko dám von – ale ako sa cítim vo vnútri.

Plakala som, smiala som sa a cítila som v tele oheň, ktorý vo mne celý čas čakal.

A práve túto iskru (esenciu) som zabalila do dvoch tanečných ciest. Nazvala som ich Gejzír života. 

Aby si aj ty – hoci len na pár minút – cítila, že môžeš byť znova sedemnásťročná, slobodná, živá. Že môžeš tancovať celý deň. Že tvoje telo i duša vedia ako sa rozžiariť.