Občas mám pocit, že ženy, ktoré dnes prichádzajú do mojich kruhov, som poznala už veľmi dávno. Nie podľa tváre ani mena. Skôr podľa jemného pocitu, ktorý sa objaví vo chvíli, keď sa na seba usmejeme, keď sa miestnosť ponorí do ticha alebo keď sa prvé tóny hudby dotknú priestoru. Vtedy sa medzi nami udeje niečo zvláštne. Akoby sme si nemuseli nič dokazovať. Akoby sme sa stretli po dlhej ceste a každá z nás vedela, že prišla na správne miesto.

Dnes už viem, že práve kvôli týmto stretnutiam som prešla všetkým, čo mi život priniesol. Každý krok, každá radosť aj každá skúsenosť ma priviedli bližšie k priestoru, v ktorom sa dnes môžeme stretnúť ako ženy. Nie ako učiteľka a klientka. Nie ako niekto, kto vie viac, a niekto, kto hľadá odpovede. Skôr ako dve ženy, ktoré sa na chvíľu posadia vedľa seba a spoločne si spomenú na niečo veľmi staré a veľmi známe.

Keď sa dnes obzriem späť, vidím malé dievčatko, ktoré ešte netušilo, kam raz povedú jeho kroky.

Vidím izbu plnú popoludňajšieho svetla. Môj brat sedí s gitarou a jemne prechádza prstami po strunách. Hudba sa pomaly rozlieva priestorom a ja stojím uprostred izby, pripravená vstúpiť do sveta, ktorý práve vzniká.

„Predstav si, že ideš lesom,“ povie.

A zrazu tam naozaj som.

Pod nohami cítim mäkkú lesnú pôdu, cez konáre presvitá slnko a predo mnou sa vinie úzky potôčik. Preskočím ho. O pár krokov ďalej sa medzi stromami objaví srnka. Je ľahká, tichá a elegantná. Chvíľu sa pohybujem ako ona. Potom sa lesom ozve vlk a moje nohy sa rozbehnú tak rýchlo, akoby poznali cestu samy.

Dnes si uvedomujem, že to nebola iba detská hra.

Nikto ma vtedy neučil tanečné kroky. Nikto ma neviedol k správnemu pohybu. Učila som sa niečo oveľa vzácnejšie. Objavovala som, že telo rozumie obrazom. Že dokáže hovoriť jazykom, ktorý nepotrebuje slová. Že pohyb vie otvoriť dvere do sveta predstavivosti, emócií a hlbokého prežívania.

Možno práve preto dodnes milujem tanec, ktorý vzniká zvnútra. Tanec, ktorý nemusí nič predvádzať. Tanec, ktorý nepotrebuje publikum. Stačí mu pravdivosť.

A čím viac rokov sprevádzam ženy, tým častejšie počúvam príbehy, ktoré vo mne vyvolávajú úsmev. Jedna si spomenie, ako celé leto tancovala bosá na lúke za domom. Iná rozpráva o daždi, v ktorom sa ako dieťa točila dovtedy, kým sa jej nezatočila hlava. Ďalšia celé popoludnia preskakovala kamene v potoku alebo sa hojdala na starej jabloni a mala pocit, že lieta.

Každá z nás má inú spomienku.

A predsa sa v nich skrýva tá istá kvalita.

Pohyb, ktorý vznikal z radosti.

Nikto nás nehodnotil. Nikto nás neučil, ako sa hýbať správne. Telo sa pohybovalo presne tak, ako cítilo. A práve preto bolo živé.

Keď sa dnes ženy počas mojich seminárov prvýkrát uvoľnia do vlastného pohybu, často sa im na tvári objaví úsmev, ktorý poznám až príliš dobre. Nie je to úsmev z toho, že sa naučili nový krok. Je to úsmev dievčatka, ktoré sa na okamih znovu stretlo samo so sebou.

Myslím si, že telo si takéto okamihy pamätá celý život.

Pamätá si vôňu leta, mäkkosť trávy pod chodidlami, zvuk vetra medzi stromami aj pocit, keď sa človek pohyboval bez jediného dôvodu. Len preto, že život prúdil cez každú bunku.

Možno práve preto nás tanec dokáže priviesť tak hlboko. Nie preto, že by nás učil niečo nové. Skôr jemne odhrnie vrstvy každodennosti a dovolí nám dotknúť sa miesta, ktoré v nás trpezlivo čakalo.

Keď dnes vstupujem do kruhu žien, často mám pocit, že sa každá z nás vracia k tomu istému prameňu. Každá po svojej ceste, vlastným tempom, s vlastným príbehom. A predsa sa naše kroky stretávajú na mieste, kde prestáva byť dôležité, kto prišiel prvý a kto posledný.

V tej chvíli medzi nami vznikne ticho, ktoré nepotrebuje vysvetlenia.

A práve tam sa začína niečo, čomu dnes hovorím návrat domov.

Keď som vyrastala, tanec sa postupne stal prirodzenou súčasťou môjho života. Tentoraz už mal svoju podobu, rytmus aj pravidlá. Objavila som spoločenské tance a celé roky som sa učila presnosti pohybu, držaniu tela, vedeniu partnera, hudbe, ktorá mala svoj poriadok.

Pamätám si vôňu tanečných sál, vyleštené parkety aj zvláštne ticho tesne predtým, ako zazneli prvé tóny.

Mnohí ľudia vnímajú pravidlá ako opak slobody. Ja som to mala od začiatku inak.

Práve v jasne daných krokoch som nachádzala priestor, v ktorom sa moje vnútro mohlo uvoľniť. Každý pohyb mal svoje miesto. Každý rytmus niesol istotu. A čím viac som dôverovala tejto štruktúre, tým viac som cítila, ako sa vo mne otvára niečo živé.

Až oveľa neskôr som pochopila, že bezpečie a sloboda stoja veľmi blízko vedľa seba.

Keď sa telo cíti bezpečne, prestáva sa sťahovať. Začne dýchať. Začne cítiť. Začne tvoriť.

Aj dnes to vidím u žien, ktoré ku mne prichádzajú. Mnohé si myslia, že potrebujú ešte viac slobody, viac možností, viac času. No často stačí vytvoriť priestor, v ktorom sa telo môže oprieť o jednoduchý rytmus. O dych. O hudbu. O jemné vedenie. A zrazu sa pohyb začne rodiť úplne prirodzene.

Táto skúsenosť ma sprevádza dodnes.

Život však plynie vo svojich vlastných cykloch a prináša obdobia, ktoré si nevyberáme.

Aj moja cesta sa na dlhý čas otočila iným smerom.

Odišla som do zahraničia. Prišla práca, nové výzvy, budovanie kariéry, zodpovednosť, výkon, rozhodnutia. Roky ubiehali rýchlo a ja som mala pocit, že robím presne to, čo sa odo mňa očakáva.

Tanec sa z môjho života ticho vytratil.

Nebolo to náhle.

Skôr ako rieka, ktorá sa pomaly schová pod zem.

Navonok všetko fungovalo. Práca napredovala, dni mali svoj poriadok a ja som si zvykla žiť hlavne hlavou. Rozhodovať, plánovať, organizovať. Svet, v ktorom som sa pohybovala, tieto schopnosti oceňoval a ja som ich rozvíjala s rovnakou poctivosťou, s akou som kedysi trénovala tanečné kroky.

Lenže telo rozpráva iným jazykom.

Neponáhľa sa.

Nevyžaduje pozornosť hlasným spôsobom.

Čaká.

Trpezlivo.

Ako starý priateľ, ktorý vie, že raz sa určite vrátiš.

Dnes, keď sa rozprávam so ženami, často počujem podobné príbehy. Jedna celé dni vedie firmu, druhá sa stará o rodinu, ďalšia sprevádza druhých vo svojej profesii. Každá z nich robí veľa krásnych vecí. A predsa sa pri rozhovore občas na chvíľu odmlčí a povie vetu, ktorá sa vždy dotkne môjho srdca.

"Mám pocit, akoby som na seba niekde po ceste zabudla."

Nikdy tú vetu nevnímam ako smútok.

Skôr ako tiché pozvanie.

Pretože viem, že tá žena sa nestratila.

Len jej telo trpezlivo čaká.

Aj moje čakalo.

A potom prišiel čas, ktorý dnes vnímam ako veľký dar, hoci som ho vtedy tak rozhodne nevidela.

Rozpadlo sa moje manželstvo.

Pamätám si večer, keď som sedela sama. Vonku bola tma, v miestnosti bolo ticho a ja som mala pocit, akoby sa rozpadol celý svet, ktorý som dovtedy poznala. Dlho som verila, že moja hodnota rastie z lásky, ktorú dostávam zvonku. Keď sa tento obraz rozplynul, zostala som stáť tvárou v tvár sebe.

Nebolo to jednoduché stretnutie.

Zavolala som kamarátke.

Počúvala ma veľmi dlho.

Keď som konečne dohovorila, povedala iba jednu vetu.

"Spomeň si, čo si najradšej robila ako dieťa."

Na chvíľu som zavrela oči.

A odpoveď prišla okamžite.

Tanec.

Nebolo potrebné nad tým premýšľať.

Telo vedelo skôr, než sa stihla ozvať myseľ.

O niekoľko dní som vošla do malej tanečnej sály, kde práve prebiehala hodina brušného tanca.

Dodnes si pamätám ten okamih.

Hudba sa ešte len začínala.

Lektorka sa pohybovala s takou prirodzenosťou, akoby jej telo rozprávalo dávno zabudnutý príbeh. Stála som pri dverách a cítila, ako sa vo mne niečo pomaly prebúdza.

Keď som urobila prvý pohyb, po tvári mi začali stekať slzy.

Nepamätám si choreografiu.

Nepamätám si hudbu.

Pamätám si iba ten pocit.

Akoby som po veľmi dlhej ceste otvorila dvere domu, ktorý ma celý čas trpezlivo čakal.

V tej chvíli som ešte netušila, že sa práve začína cesta, ktorá raz spojí stovky žien.

Vedela som iba jedno.

Som doma.

Od toho prvého večera som sa k tancu vracala znova a znova.

Spočiatku som netušila, čo sa vlastne deje. Vedela som len, že zakaždým, keď sa hudba dotkla môjho tela, odchádzala som domov ľahšia. Akoby sa vo mne uvoľnil priestor, ktorý celé roky čakal na svoj dych.

Nepotrebovala som tomu rozumieť.

Stačilo mi cítiť.

Postupne som začala objavovať arteterapiu a s veľkou radosťou som zisťovala, že tvorivosť dokáže otvárať miesta, kam slová často nedosiahnu. Každá forma umenia v sebe niesla vlastnú múdrosť, no čím viac som ich spoznávala, tým jasnejšie som cítila, že mojím rodným jazykom zostáva pohyb.

Tanec ku mne nikdy neprichádzal zvonka.

Bol vo mne odjakživa.

Len čakal na chvíľu, keď sa k nemu opäť otočím.

V tom čase vstúpilo do môjho života aj materstvo.

Až dnes si uvedomujem, akú hlbokú premenu vo mne otvorilo. Dieťa, ktoré rástlo pod mojím srdcom, akoby veľmi jemne usporadúvalo aj môj vlastný vnútorný svet. Začala som jasnejšie cítiť, čomu chcem venovať svoj čas, svoju energiu aj svoje dni. Nie preto, že by som si sadla a vytvorila plán. Skôr ako keď sa po dlhej zime začne topiť sneh a rieka si sama nájde svoje koryto.

Niektoré rozhodnutia dozrievajú potichu.

Jedného dňa len zistíš, že už kráčaš inou cestou.

Tak som postupne opúšťala svet manažmentu, tabuliek a plánov, ktorý mi dal veľa skúseností, za ktoré som dodnes vďačná. Zároveň som čoraz viac cítila, že moje miesto vzniká tam, kde sa ženy môžu znova stretnúť so svojím telom.

V tom období som ešte stále verila, že učím tanec.

Usmievam sa, keď si na to dnes spomeniem.

Pretože veľmi skoro som pochopila, že ženy ku mne neprichádzajú po nové kroky.

Prichádzajú po niečo, čo sa slovami vysvetľuje len veľmi ťažko.

Pamätám si jednu z prvých skupín.

Hudba už hrala, no pohyb prichádzal opatrne. V očiach niektorých žien som videla neistotu, iné sa usmievali, ďalšie stáli so zatvorenými očami a akoby počúvali vlastný dych.

Potom sa niečo zmenilo.

Jedna z nich sa pohla celkom prirodzene.

Druhá sa pridala.

O chvíľu už tancovala celá miestnosť.

Keď hudba doznela, zostali sme stáť v tichu.

Nikto sa nikam neponáhľal.

A vtedy jedna žena veľmi potichu povedala:

"Ja som si práve spomenula, aká som bola ako dievča."

Tá veta vo mne zostala dodnes.

Pretože presne o tom to celé je.

Nie o tom, aby sme sa stali niekým novým.

Ale aby sme sa znovu stretli s tým, čo v nás celý čas žije.

Odvtedy som podobné chvíle zažila nespočetne veľakrát.

Jedna žena po tanci objavila odvahu povedať nahlas vetu, ktorú celé roky nosila iba vo svojom srdci.

Iná sa po prvý raz po veľmi dlhej dobe úprimne zasmiala.

Ďalšia mi po čase napísala, že sa počas obyčajnej prechádzky pristihla pri tom, ako kráča ľahšie, akoby sa jej telo samo rozhodlo pustiť staré napätie.

Nie sú to veľké zázraky.

A predsa sa práve z nich skladá život.

Čím dlhšie ženy sprevádzam, tým viac cítim, že tanec nikdy nebol cieľom.

Je mostom.

Mostom medzi hlavou a srdcom.

Medzi tým, čo si o sebe myslíme, a tým, čo o sebe v tichu vieme.

Medzi ženou, ktorou sme sa stali, a dievčatkom, ktoré v nás stále s úsmevom behá bosé po tráve.

A možno práve preto sa po každom seminári deje niečo, čo ma dojme rovnako ako prvýkrát.

Ženy zostávajú spolu.

Rozprávajú sa.

Objímajú sa.

Smejú sa.

Vymieňajú si telefónne čísla.

Odchádzajú na spoločnú kávu.

O pár týždňov mi pošlú fotografiu zo spoločného výletu alebo správu, že sa navzájom navštívili.

Vždy sa pri tom pousmejem.

Pretože viem, že to nevzniklo mojou zásluhou.

Vznikol priestor.

A keď vznikne bezpečný priestor, ženy si k sebe nájdu cestu samy.

Často premýšľam nad tým, prečo je to tak.

Možno preto, že každá z nás celý život hľadá miesto, kde môže na chvíľu odložiť všetky svoje úlohy.

Kde nemusí byť silná ani dokonalá.

Kde môže jednoducho prísť taká, aká práve je.

S úsmevom.

So slzami.

S otázkami.

S radosťou.

A zistí, že vedľa nej sedia ženy, ktoré rozumejú aj tomu, čo zostane nevypovedané.

Práve v takých chvíľach si uvedomujem, že tanečná medicína nikdy nevznikala len zo mňa.

Vznikala medzi nami.

Každá žena, ktorá vstúpila do kruhu, priniesla svoju vlastnú múdrosť.

Svoj príbeh.

Svoje ticho.

Svoj smiech.

A každá z nich zanechala stopu aj vo mne.

Preto dnes, keď hovorím o svojej práci, stále menej používam slovo učím.

Oveľa bližšie mi je slovo sprevádzam.

Pretože kráčame spolu.

Raz nesie jedna druhú.

Inokedy sa poradie celkom prirodzene vymení.

A možno práve to je najväčší dar, ktorý mi tanec priniesol.

Nepodaroval mi iba novú profesiu.

Daroval mi sestry.

Ženy, ktoré som pred rokmi ešte nepoznala, a dnes mám pocit, akoby sme sa stretli už dávno.

Nie podľa mena.

Ale podľa spôsobu, akým sa naše srdcia rozpamätávajú na ten istý domov.

Dlho som si myslela, že hľadám svoju cestu.

Dnes sa na tie roky pozerám s veľkou nehou a usmievam sa. Pretože nič z toho nebolo hľadaním. Bol to návrat.

Návrat k dievčatku, ktoré tancovalo po lesnej cestičke.

K žene, ktorá po rokoch znovu vošla do tanečnej sály a cez slzy pocítila, že jej telo nikdy nezabudlo.

K matke, ktorá objavila odvahu žiť v súlade s tým, čo jej prináša radosť.

K žene, ktorá pochopila, že skutočná sila nevyrastá z úsilia, ale z hlbokého spojenia so sebou.

Dnes už viem, že celý môj život ma pripravoval na jediné.

Na stretnutia.

Nie na vystúpenia.

Nie na úspech.

Nie na to, aby som niečo dokazovala.

Na stretnutia.

Pretože práve v nich sa deje to najkrajšie.

Stáva sa mi, že po seminári ešte dlho sedíme spolu na zemi. Hudba už dávno dohrala. Vonku sa pomaly stmieva, niekto naleje čaj, niekto prinesie koláč a rozhovory plynú celkom prirodzene.

V takých chvíľach sa často pozerám okolo seba a premýšľam, aké zvláštne cesty nás všetky priviedli až sem.

Každá z nás prišla z iného sveta.

Jedna zo severu.

Iná z mesta.

Ďalšia z malej dediny.

Niektorá práve prežíva veľkú radosť.

Iná nesie vo svojom srdci tiché otázky.

A predsa medzi nami veľmi rýchlo vznikne pocit, akoby sme sa poznali celé roky.

Nikdy ma to neprestane fascinovať.

Možno preto, že ženy v skutočnosti nehľadajú niekoho, kto ich opraví.

Hľadajú miesto, kde si môžu oddýchnuť vo vlastnej pravde.

Miesto, kde sa môžu zasmiať tak nahlas, ako to cítia.

Kde slzy nikto nevysvetľuje.

Kde ticho pôsobí ako objatie.

Kde telo znovu dostane priestor rozprávať.

Práve preto vznikli moje online programy.

Veľmi dlho som odolávala myšlienke preniesť tanec na obrazovku.

Zdalo sa mi, že nič nenahradí spoločný kruh.

A potom sa začali ozývať ženy, ktoré bývali ďaleko. Niektoré mali malé deti, iné žili v zahraničí, ďalšie sa starali o svojich blízkych a cesta na seminár pre ne znamenala niekoľko hodín cestovania.

Ich túžba bola rovnaká.

Len cesta vyzerala inak.

Vtedy som pochopila, že domov nemusí mať iba jednu adresu.

Môže vzniknúť aj v malej obývačke.

Na drevenej podlahe.

Na balkóne pri západe slnka.

Na záhrade, kde sa medzi stromami pohybuje vietor.

Alebo skoro ráno, keď ešte celý dom spí a žena si na pár minút pustí hudbu len pre seba.

Odvtedy si často predstavujem všetky tie ženy.

Jedna práve tancuje pri mori.

Iná pod Tatrami.

Ďalšia v panelákovom byte uprostred veľkého mesta.

Každá počúva tú istú hudbu.

Každá kráča vlastným tempom.

A predsa sme v tej chvíli spolu.

Tá predstava ma dojme zakaždým.

Možno práve preto dnes vnímam online priestor celkom inak.

Nie ako miesto, kde sa predávajú kurzy.

Ale ako ďalší kruh.

Kruh, ktorý nemá steny.

Kruh, v ktorom sa môžeme stretnúť bez ohľadu na to, kde práve žijeme.

Ak si sa dočítala až sem, mám pocit, že sme spolu strávili pokojné popoludnie pri čaji.

Možno už poznáš kúsok môjho príbehu.

A ja verím, že medzi riadkami sa občas mihol aj ten tvoj.

Ak sa naše cesty stretnú pri niektorom z online programov alebo naživo, budem sa tešiť.

Ak sa zatiaľ nestretnú, aj to je v poriadku.

Som rada, že sme si na chvíľu sadli vedľa seba.

Verím totiž jednej jednoduchej veci.

Každá žena v sebe nosí prameň, z ktorého prúdi jej sila, citlivosť, múdrosť aj radosť zo života.

Niekedy k nemu vedie krátka cestička.

Inokedy sa vinie cez lesy, rieky, ticho aj veľké životné zmeny.

Každá cesta je jedinečná.

A predsa všetky smerujú domov.

Ak sa raz naše kroky stretnú na tej tvojej, privítam ťa s otvoreným srdcom.

Nie ako klientku.

Nie ako účastníčku kurzu.

Ale ako ženu.

Ako sestru.

A budem sa tešiť na deň, keď si spolu zatancujeme.